Články

 

 

Všetky vzťahy vo vašom živote sa dajú liečiť, všetky vzťahy môžu byť krásne, ale vždy to musí začínať u vás.
Narodili ste sa s právom byť šťastný, s právom tešiť sa zo života. Keď prevezmete zodpovednosť za svoj život, za svoje činy, potom máte svoju budúcnosť vo vlastných rukách a môžete žiť v nebi. Vzdajte sa všetkých tých predstáv o tom, že niekým kým nie ste a staňte sa stým, kým ozaj ste.
 
Don Miquel Ruiz

„Vo chvíli, keď niečomu venujeme pozornosť, napríklad steblu trávy, stáva sa to niečo, samo o sebe záhadným, úžasným, neopísateľným svetom.“

Henry Miller

 


 

Nič sa nedeje len tak. Žiadne stretnutie, či  určité situácie nám   do života neprichádzajú bez príčiny. Každá chvíľa, slovo, alebo čin má svoj následok.

Jednoduché a zdanlivo obyčajné maličkosti v konečnom dôsledku môžu spôsobiť obrovské veci.

Neupínajme sa na to, čo by sme chceli, aby sme neprehliadli to, čo máme.

 

 

 


Pýcha, pokora…a ešte trochu viacej…

 

Medzi  pýchou a pokorou je tenká, pretenká hranica…

(trošku odbehnem do detstva, keď som si to predstavovala asi takto: nebuď pyšná, lebo Ťa pán Božko potrestá. Keďže som bola vychovávaná ateistickým duchom socialistickej spoločnosti, kamaráti Boha znalí a kostol navštevujúci, s úsmevom poúčali, že stačí sa pomodliť pár „Zdravasov“ a je po treste. Pre mňa v tom čase Boh = kostol=cirkev=náboženstvo. V neskoršom období, v čase vnímania celého sveta i nesveta , začal zosobňovať  BOH cirkvy nástroj človeka, ktorý slúžil na manipuláciu a udržanie strachu ľudí.  Pri otázke, či verím v Boha, som hovorila, že verím v toho svojho. V celistvosť, jednotu, v niečo čo nás všetkých tak nejako prepája, niečo čo v každom je, tak to bol môj Boh. Nepotrebovala som cirkev ako most k Bohu, veď nebola medzi nami priepasť.)

Najprv niečo málo o pýche ako neochote prijať všetko čo prebieha okolo a vo vnútri, v nás. Za všetky nepríjemnostimi a všetky „tie zlé udalosti“, ktoré zažívame, viníme všetko okolo nás, vonkajšie prostredie. Ani len máličko, nie v sebe. Pýcha vyvoláva sebazničujúce myšlienky, činy, emócie, trápenia. Je to agresia k vonkajšku, ktorá sa ale vracia k nám, hoci si to neuvedomujeme. Pokiaľ nezačneme správne reagovať a hľadať tú tenkú hranicu, za ktorou je pokora, budú sa v našom živote opakovať tie nepríjemné udalosti a skúšky stále dokola. Nebojujme.

Skúsme nájsť cestu k vlastnej sile. V každom človeku hľadajme niečo, čo nás priblíži k poznaniu. K uvedomeniu si toho, kam nás má daná skúsenosť posunúť. Prijímať dennodenný život aj  s príkoriami, vedome ich vnímať, spracovávať, konať a začneme si meniť život. Tešiť sa keď prší  i keď svieti slnko, vnímanie prítomnosti celou svojou pozornosťou, bez obáv zo zajtrajšku a bez pocitu krivdy zo včerajška. Dostávame len to, čo potrebujeme a zvládneme, každému je naložené toľko, koľko znesie a má si tým prejsť…  a bude prechádzať dovtedy, kým si túto „domácu úlohu“ nespracuje, ako má…

Žiť v pokore ale nie je o ohnutom chrbte a pasivite v živote, nie je to ani sebapodceňovanie.  Máme slobodnú vôľu, vieru v seba a svedomie. Je to dosť veľká „výzbroj“ na to, aby sme vedeli žiť aktívne, bdelo, tak, aby sme sa vedeli postaviť ku každému „problému“ čelom. Bez strachu, obáv a zúfalstva. Buďme sami sebou, bez ohľadu na to, ako vyzeráme v očiach iných. Rozhodujme sa  podľa svedomia a svojho ozajstného ja, bez pretvárky,  s vedomím, že každý čin má dôsledok. Môžeme žiť v pokore a zároveň žiť naplno. Konajme bdelo, s najlepším úmyslom, bez posudzovania a odsudzovania, povyšovania sa, či ponižovania iných. Tolerujme slobodnú vôľu ostatných. Možno to nepôjde hneď, možno nie na 100%, ale ak to skúsime, začnú sa diať „veci“…

O pokore sa dá písať a hovoriť veľa, ale pokoru treba radšej žiť.

Život každého z nás je pospájaný energetickými dráhami  iných ľudí, času, priestoru, vedomia, pocitov, myšlienok a činov. Všetko so všetkým súvisí, ak začneme meniť seba a začneme si  meniť  vlastný svet.  Prijmime svoju „malosť“ ako súčasť niečoho veľkého.

 

 

 

 

 

 


Predstavte si, že ležíte na zemi, v lese, kde je práve všetko zelené. Pozeráte na belasé nebo pomedzi konáre stromov, na ktorých počas slabého vánku „šuchocú listy“. Zem vonia, cítite mach, na ktorom ležíte, cítite slnko, ktoré sa prederie cez zeleň, počujete vtáky a vnímate všetko navôkol.

Vnímate všetko vo svojom vnútri ,pokoj, harmóniu. Uvedomujete si  seba, svoj dych, svoje ja. Celú svoju pozornosť venujete len „tomu momentu“, tej chvíli.

„V tom momente“ je celé vaše bytie tak hmatateľné, hoci je úplne uvoľnené. Viete, že ste to vy. „V tom momente“ nemáte nič hmatateľné a predsa sa cítite úplný. „V tom momente“ máte všetko, čo potrebujete.

Neviete to opísať, nemá to ani formu, je to vedomie bez hraníc, ktoré sa nemení a nikto vám ho nevezme. „V tom momente“ všetku energiu, ktorú máte, cítite.  Je vaša, ste to vy…ten pocit vášho bytia vychádza priamo z vás.


Predstavte si presne ten istý les, tú istú chvíľu. Ležíte a myslíte na to aký ste mali zlý deň. Na človeka, ktorý vás nahneval, čo povedal, ako ste reagovali. Vaše myšlienky sa upriamujú na konkrétnu situáciu, emócie vami lomcujú, akoby ste to prežívali znova. Vy to prežívate znova. Riešite čo a ako ste mali povedať či urobiť ináč, cítite zlosť, hnev, nepochopenie, nenávisť, či sebaľútosť. Možno sa zaoberáte tým, ako to všetko dopadne a aký to bude mať dopad. Čím dlhšie „udalosť“ rozoberáte, čím intenzívnejšie sa venujete myšlienkam, neuvedomujete si, že každá z nich má prevládajúcu emóciu a vibráciu.

Vaše pocity sú podmienené myšlienkami, ktoré mali nejaký dôvod. Niekto vás nahneval, alebo sa niečoho obávate, či si robíte starosti. Tieto myšlienky sú späté s minulosťou, alebo obavami z budúcnosti.

„V tom momente“ nevnímate  čo je okolo vás a kde ste. „V tom momente“ ste znova v udalosti spred pár hodín. „V tom momente je vaša pozornosť pri inom človeku a vy prežívať emócie, ktoré vo vás fyzicky zanechávajú stopy.

„V tom momente“ necítite vaše ja, nevnímate kde ste. „V tom momente“ ste svoju energiu odovzdali … „v tom momente“ vôbec necítite, kto skutočne ste.


Vnímate ten rozdiel.

Môžete celou svojou pozornosťou a energiou „byť v sebe“, ten úžasný a neopísateľný svet môžete byť vy.

„Vo chvíli, keď niečomu venujeme pozornosť, napríklad steblu trávy, stáva sa to niečo, samo o sebe záhadným, úžasným, neopísateľným svetom.“

Henry Miller

 


 

Harmónia, súlad, rovnováha

Prichádzame s ničím, ale ako to najväčšie svetlo, čistá duša. Deň za dňom, týždeň za týždňom, rok po roku sa náš prázdny košík, s ktorým sme „sem“ prišli plní názormi, príkazmi, blokmi, sem tam nejakým programom, strachmi …

Cítime, že niečo „nefunguje“, že tu a tam chýba rovnováha, vnímame nevyváženosť samého seba, hľadajúc príčinu v okolí..

Precítiť, že je to v nás samotných, rozhodnúť sa začať hľadať súlad a harmóniu, to je to najmenej a zároveň najviac, čo môžeme pre seba urobiť..

 


 

To ozajstné…

V poslednej dobe ak sa niekoho opýtate ako sa má, ani nestíhate spracovávať všetky ponosy a sťažnosti. Väčšina z nich sa týka práce.  Skúste sa spýtať :  „Čo vlastne chceš?  Čo je to to, čo Ťa baví a teší ?“

Niekto krátko premýšľa  a vie. Vzápätí si  „vyloží“ argumenty, prečo to  nejde , prečo nie teraz, čo všetko tomu stojí v ceste… a tak.. má kopu poznámok, ako keby ste sa spýtali niečo zakázané. Akoby nebolo povolené žiť, tak ako chceme.

Niekto to vôbec nevie, keď sa zamyslí.. tak nič, možno sa nepozná, možno len nesníval..

Možno nad tým netreba špekulovať, ale počúvať sa a vnímať.

Nestalo sa vám niekedy, že ste si len tak povedali, aké by bolo super, keby ste robili to a to a hneď ste začali rozvíjať a vymýšľať, čo všetko by sa dalo urobiť a ako by to fungovalo, napádala vám kopa možností a nápadov?  … a stále prichádzali nové a nové ??

Ono asi to tak bude, že presne takéto spontánne  „snívanie a vymýšľanie“ je presne to pravé… vnímajte  ako sa pritom cítite, aké nadšenie a radosť vami prúdi. Práve ten moment, tá chvíľa je tu pre to, aby sme to precítili a uvedomili si, ahááá, tak toto by ma tešilo…, lenže… lenže potom nastúpi pán rozum, prejde hodina, dve, deň, dva a my si už na tú „pravú chvíľu“ spomenieme ako na niečo o čom sme „len snívali“.

Neznamená to, že hneď treba „zrušiť“ všetko to, čo práve robíte a čo podľa vás „musíte“, čo vás neteší, ale živí.

Keď príde nabudúce taká „ozajstná chvíľka“ podržme ju, rozviňme a v rámci toho nadšenia, si len tak pouvažujme nie len nad tým, aký super by bol výsledok, ale rozviňme aj tú cestu k nemu. Ona sa ukáže. Len potom netreba zabudnúť urobiť ten prvý krok. Niekedy to trvá možno dlhšie, ale trpezlivosť a viera v seba sú super pomocníci J

Nemali by sme predsa len ten život vyuŽIŤ na to, aby sme ŽILI? … nie prežívali??

 

 

 


 

PRAVDA

Každý si myslí, že jeho pravda je tá pravá, že to o čom je presvedčený, že to tak je. Ako sa má žiť, ako rozmýšľať, ako jesť, ako šéfovať, ako meditovať, ako cvičiť. Minimálne o jednej veci z vonka sme presvedčený, že to čo o nej tvrdíme je pravda, to čo sme si onej „zažili“ je pravda, to ako ju žijeme je pravda. Je to naše vnímanie, naša skúsenosť, ale skutočne je to pravda?

Skutočne chceme o našej pravde presviedčať ostatných, alebo je dôležité tvrdenie o nej pre nás samotných? Chceme ich súhlas  len pre naše uspokojenie?

„Vonku“ je toľko právd, toľko teórií, každý si nájde svoju s ktorou sa stotožní, ktorá mu sadne,…. na chvíľu, potom príde iná teória, iná pravda, ktorá mu sadne viacej. Zistíme, že všetky tieto vonkajšie pravdy sú len tvrdenia, naše barličky, ktorých sa chytáme ako topiaci a snažíme sa s nimi stotožniť, namiesto toho, aby sme si to o čom tieto pravdy tvrdia, prežili, precítili, prevnímali tak, aby sme tú našu pravdu našli …

Možno tá jedna pravda, je tá pravda vo vnútri, je to tá o nás samých. Najprv je asi dôležité byť úprimný sám k sebe, aby to z toho najhlbšieho vnútra vyplávalo na povrch, bez pretvárok, presviedčaní seba samých, ale bez hanenia seba samých.

Nájsť vlastnú istotu, je ako nájsť pravdu o sebe…


Nezabúdajme na seba..

…sú dni, ktoré ubiehajú jeden ako druhý, v strese a zmätku, tak rýchle, ako keď vám voda preteká cez prsty. Uvedomili ste si niekedy, že v takýchto dňoch len málo myšlienok venujete sebe a tomu, kto je nášmu srdcu blízky, že všetku svoju pozornosť a energiu, všetku vašu silu venujete niečomu o čom si myslíte,
že – musíte, že – nepočká..
Po takomto tlaku vždy príde „niečo“, čo nás zastaví, zatrasie a upriami našu pozornosť na niečo, čomu ju práve potrebujeme venovať. Ignorovanie seba samého je niekedy pri spätnom obzretí úplne „hmatateľné“..
To „niečo“ , čo nás zastaví, sa nás na to snaží upozorniť skôr, len mi „odolávame“, nechceme to vnímať. Hoci niekde v kútiku duše vieme, že ten tlak a rýchlosť, na ktorú sme nabehli je priveľký, ignorujeme to.
Nabudúce keď sa pristihnete pri prvom pocite, že je toho na vás veľa, zastavte sa . Precíťte ten okamih, neprehliadajte. V tom momente ignorujete samých seba… hlboko sa nadýchnite a vnímajte.


Kedy je už neskoro…

 

Je neskoro vtedy, keď niečo povieme a nie je možné vrátiť to späť? Alebo keď niečo urobíme? Niečo nezvrátiteľné? To uvedomenie, že niečo nie je v poriadku, zistíme až keď sa „to“ stane, alebo povie. Podľa pocitov, či už našich alebo reakcie druhej strany vnímame, že to nedopadlo podľa našich očakávaní… nuž áno, netreba očakávať, treba brať čo príde, nie všetko musí zapadať do našich predstáv.. ale nie o očakávaniach som chcela..

Je možno lepšie konať, či povedať niečo, čo nám „vyletí“ zo srdca, alebo duše, hoci spätná väzba je horšia, ale aspoň nejaká je. Na základe toho sa už vieme zariadiť ďalej. Ak neubližujeme úmyselne, ale konáme v súlade so sebou. Akcia reakcia. Vieme potom konať už podľa toho, ako sa všetko vyvíja. Je to dej, je to sled udalostí, je to život…možno sa nám podarí niekedy to všetko „konané“ vyvážiť a možno nie, možno niečo odfiltrujeme, niečo odžijeme.

Neskoro je vtedy, keď príde uvedomenie, že sme vôbec nekonali. Neskoro je vtedy, keď zistíme, že už nie je kedy konať, že sme  „na konci“… času, priestoru, na úplnom. Pri vnímaní vlastného života zistíme koľko zaváhaní, koľko odsúvaní a odkladaní máme za sebou, že sme nestihli konať.

Ten život nie je až taký dlhý,  ako sa javí. Nie je pravidlo, že žijeme dĺžku priemerného života človeka v rozvinutej krajine J  Ten život žije každý na inej časovej línii.

Nie, nevieme kedy príde okamih uvedomenia, že sme váhali, že sme nekonali, lebo akákoľvek činnosť je lepšie ako ničnerobenie. (Možno ak by sme v nejakom vysokovibračnom stave premeditovali pol života….  .) To konanie, je možno zmysel života, niečo „tvoriť“, niečo činiť. Nestáť a nenechať to všetko pretiecť a na konci zistiť, že si nemám na čo spomenúť. Nečakať, že sa niečo udeje. Vlastne  áno, môžeme čakať, že nám náš osud niečo prinesie, že pre nás je nachystané niečo, čo máme prežiť, ale to, čo nám je podávané, s tým treba nejako naložiť. Naše konanie ovplyvní, čo bude ďalej, my sa môžeme“ hrať a kresliť náš život“.

Niekedy je dobre mať pyžamový deň, niekedy je fajn oddýchnuť si.

Spoliehajme sa ale na seba, na naše konanie. Len sa neobávajme dopredu, aby sme nezostali na bode, keď sa bojíme toho, čo by sa mohlo stať a  keď sa „otočíme„ zistíme, že sme sa báli „hrať“.

… vtedy už bude neskoro


 

 

2017

Pekne, pravidelne sa mi  koncom roka nakopí všetkého, čo som počas celého roka nechcela, alebo nevedela prijať. Nahustí sa to pekne do posledných pár dní…

Najprv to ide jedno za druhým. Postupne, keď sa to začína „zhusťovať“ a je toho tak veľa, že nestíham venovať svoje emócie každému jednému neprijatiu,  odrazu zistím, že ustal tlak.

Aj tak sú to „záležitosti“, ktoré musím vyriešiť,  ktorým sa budem venovať, či už si naformulujem mojich pár „protitlakových“ viet, alebo nie.  …a aj tak sa všetko vždy stihne. Niekedy je to pár hodín „práce navyše“, niekedy pár dní…

A tak mi pomaly dochádza, že sa mi už nechce bojovať a vyvíjať tlak proti niečomu. Ak by som proti tomu „tlačila“, tak ma to zvalí… a tak to „chytím za ruku“ a ako hovorí Gizka: „Idem, riešim.“ Viac nerozmýšľam, viac nejdem hlavou proti „múru“. Už sa mi asi nechce. Aj tak je toho toľko, že by som to nestíhala.

Tak ma tento rok naučil, že aj ten úsmev, hoci rozpačitý, je lepší ako pár minút nadávania a nepochopenia, že sa mi už nechce dohadovať, polemizovať, že sa mi už vlastne nechce robiť, čo mi nie je príjemné. Nie tá práca navyše ma oberala kľud, ale tie moje kecy  a nechcenie okolo toho … teším sa SLOBODE

 

 

 


 

 

Ľudia strávia mnoho času v živote tým, že sa usilujú o kontrolu ostatných, ale  zistia, že absolútna kontrola druhého vyžaduje vzdať sa svojej vlastnej slobody. Akonáhle sa rozhodnú plne sa sústrediť na to úsilie o kontrolu druhých, nezostáva im energia na  vytváranie ich vlastného života.

Vyžadovať od ostatných zmeny v ich chovaní, aby ste sa mohli cítiť lepšie neprinesie kľud a pokoj ani jednej strane.

Naše šťastie nezávisí od našej schopnosti kontrolovať chovanie niekoho iného..


MUSÍM…

Niekedy je to „musím“, prezlečené sa môžem.

Niekedy je to „musím“, prezlečené sa chcem.

  • musíme dýchať ak chceme prežiť
  • môžeme chodiť do práce, ale v podstate aj nemusíme, ak sa nám nechce a skromne si ustelieme pod mostom)
  • chceme telefonovať za volantom a hrať sa s telefónom, hoci máme decko vzadu v sedačke, lebo toto ozaj nemusíme…

 

Tak si trochu uvedomme dôsledky našich rozhodnutí a zvážme čo chceme, môžeme a čo naozaj musíme.

Záleží len na nás.


 

Sebakontrola a vnútorné dieťa..

Sledovali ste niekedy malé dieťa? Jeho reakcie sú absolútne autentické a skutočné, závislé od daného okamihu. Keď chce plakať, plače na plno, keď má dôvod tešiť sa, teší sa úplne. Svoje emócie dokáže prejaviť presne na toľko, koľko práve chce, bez potreby kontroly. Je mu úplne jedno, kto ho vidí, počuje , “čo povedia ľudia“, „ čo sa nepatrí“…a pod.

My dospelí už ani nevieme, akí vlastne sme. Snažíme si zachovať svoju tvár, kontrolujeme sa v každej situácii. Niekedy nám chýba tá „ozajstnosť“, ako malým deťom. Vlastne všetko chceme mať pod kontrolou a potom, keď niečo nejde podľa „nášho plánu“, nevieme reagovať, cítime sa „v nepohode“, „nie svoji“. Malé decko nevie, čo mu deň prinesie, spolieha sa na rodičov, na dospelákov, že chcú pre neho len to najlepšie, preto nemá potrebu, myslieť dopredu J.

Skúsme sa zahrať na deti a verme, že aj keď sa nám „veci“ nedejú podľa nášho plánu, niekto tam  hore nás má rad a vie čo je pre nás najlepšie…


Niekedy sa ocitneme v situáciách,

pri ktorých máme pocit, že nás „tlačia k múru“.

Strach, obavy, záväzky… všetky tie – „musím“, to všetko nás drží v okovách a putách…, ktoré sme si založili my..


Samota..

Byť sám neznamená byť osamelý..

Byť sám so sebou je umenie.. buď majstrom, buď si múzou…tvor


Rozhodnutie..

..niekde tam „vo vnútri vieme“….

– vieme, kam nás ťahá

– vieme, čo by sme chceli robiť

– ako žiť

– cítime, že to ide aj ináč

– cítime..

Niečo „tam vo vnútri“ je zabalené strachmi a prekryté obavami….

Všetko „to, čo srdce vie“, to „po čom duša piští“, hlava potláča množstvom argumentov, obavami, pochybnosťami – či už vlastnými, alebo tými zvonka..

Chvíľu to ide, ale chvíľa v ľudskom ponímaní môžu byť roky, ale náš život môže byť len chvíľa..

Roky tlaku, stresu. Áno, dá sa takto „fungovať“… počujeme „ten náš život“, ako na nás kričí z vnútra.. prečo takto?? prečo prežívať a nežiť chcené??

Párkrát v živote k momentu rozhodnutia prídeme, niekedy ho precítime, niekedy nie. Možno príde ďalší, ktorý tiež potlačia obavy z nepoznaného…

… neskúsiš, nevieš, neprecítiš, nespoznáš..

.. ale keď ten moment, ktorý príde v správnom načasovaní zatrasie naším celým ja, takým tým ozajstným a poriadne, keď dokáže triasť až kým neopadajú obavy a strachy, príde rozhodnutie..

…a ono príde presne vtedy, keď má

..ak sa raz rozhodneme, „skočme do toho“ , aj za cenu, že to možno dopadne úplne ináč, aj za cenu toho, že sme si to vysnívali úplne ináč, budeme mať skúsenosť, budeme vedieť, ale neľutujme že sme neskúsili..


Sloboda

.. môžme mať na nohách okovy a na rukách putá, ale našu vnútornú slobodu nikto nespúta…


Prirodzenosť..

…ako a kedy sme prirodzení? kedy je tá chvíľa, keď sa na nič a nikoho nehráme? kedy nehráme?? koľko takých dní máme za deň? za život? kedy vlastne začne moment uvedomenia, že chceme hrať niekoho, kým vo svojej podstate nie sme??

kedy som sám sebou? kedy si dovolím byť sám sebou? prečo nám tak veľmi záleží na tom, ako nás vníma okolie?

„na každý deň máš, obmedzení pár, stále inú tvár v zrkadle stretáš…“

iní ľudia, iná situácia, iné prostredie, stále iná maska..

zabúdame na seba, zabúdame každým okamihom vnímať samych seba. keby sme každý moment, každú chviľú boli „svoji“, nechceli plniť očakávania iných, veľmi, tak veľmi by nám bolo ľahšie..


.. tí veľkí a tí malí

Keď ste malé decko, žijete si len tak, všetci si spomínajú na bezstarostné detstvo. Ale kdeže, pozrite sa na malé deti, veď prečo by ináč plakali, keby to bolo také bezstarostné. Majú svoje malé starosti, svoj hlad, svoju plnú plienku, svoj malý strach, keď zostanú samé… no a potom pomaličky majú svoje malé hnevy, keď sa im niečo nedarí napodobniť tak, ako to vidia veľkáčov…. napr. keď malým umelohmotným skrutkovačom nemôžu priskrutkovať niečo k niečomu..

Ale sú to také „okamihové starosti“, príde ďalší okamih a tým predtým sa netrápia. Načo, veď už ich zaujme niečo iné.

To len my veľkí, máme hnevy, strachy a obavy, ku ktorým sa vraciame a stále nad nimi špekulujeme i keď sme práve v takom okamihu, ktorý nám má priniesť radosť a smiech.

Obetujeme pohodu, kľud a pokoj, radosť v kruhu blízkych, radosť so slnka, so snehu padajúceho na tvár… myšlienkam.

Strhávame sa „neprebudení“ so stiahnutou šijou, v kŕči a strachu, ako dopadne zajtrajšok…

Nasávame ľútosť a bolesť s prežitkov minulých, akoby sme ich mohli vrátiť, či žijeme so starých „radostí“, akoby nemali prísť nové..

… zavolajme dieťa v nás a nájdime cestu plne prežitým okamihom prítomnosti..


Inakosť v srdci..

..všetci sme si rovní, (ale áno sme, i keď to tak niekedy nevyzerá)nezáleží na orientácii, náboženstve, na škatuľkovaní, či je niekto vegán, alebo vitarián, ani na farbe pleti.

Niekto je silný, lebo takým ho chceli mať, hoci vo vnútri je plný citov, niekto si „tie svoje presvedčenia“ vybudoval sám, odkukal, skopíroval…alebo si len myslí, že by mal byť taký, ako chce okolie..

Každý z nás dostal šancu a má právo na život. Rodíme sa ako individualita, sme „úplne svoji“… výchova, prostredie, všetko čím žijeme nás ovplyvňuje. Ovplyvňuje nás to až do takej miery, že „potlačíme“ alebo sa prispôsobíme tomu, čo sa od nás čaká?

Niekto „zapadne“, niekto je rebel a niekto sa vráti „k sebe“. Zvládnuť a prijať reakcie okolia pri návrate „k svojmu ja“ je asi to najťažšie. Niekto to radšej ani neskúsi. Je pre nás naozaj také podstatné, aby sme naplnili očakávania ostatných. Je to pre nás až také dôležité, že radšej zaprieme seba?

Čoho sa bojíme? Že sklameme? Že naša sloboda bude pre druhých sklamanie? Máme strach zo straty, z toho že sa nám „vyčistí“ náš životný priestor?

Aj keby sme sa celý život hľadali, aj keby sme „skákali“ od jedného druhému a skúšali „kde nám to pasuje“, je to super, je to sloboda, je to lepšie, ako „sedieť“ tak, ako nás „usadil“ niekto druhý…

Obyčajný život je o tom, o hľadaní, o skúšaní, o hraní… o hľadaní samého seba, len tak slobodne, jednoducho si žiť…

Skúsme sa nadýchnuť, skúsme zakričať ŽIJEM, skúsme sa tešiť a privítať našu „INAKOSŤ“…


Kto do Teba kameňom, Ty do neho chlebom…

V tom kameni môže byť ukryté všetko čo si pripustíte..

– Hnev
– Opovrhnutie
– Povýšenosť
– Všetko to, čo beriete ako útok proti Vám

… hoci ten, čo hádže, pocíti váhu kameňa niekedy viac ako vy,

… ak „oplácate chlebom“..

… chlebom, ktorý je láska bez podmienok, pochopenie, impulz rozhodnutia urobiť zmenu..

Kto do Teba kameňom, Ty do neho chlebom…

…pozrite sa, čo naozaj držíte v ruke..


Niekde tam „vo vnútri vieme“….

– vieme, kam nás ťahá
– vieme, čo by sme chceli robiť
– ako žiť
– cítime, že to ide aj ináč
– …..
Niečo „tam vo vnútri“ je zabalené strachmi a prekryté obavami….
Všetko „to, čo srdce vie“, to „po čom duša piští“, hlava potláča množstvom argumentov, obavami, pochybnosťami – či už vlastnými, alebo tými zvonka..
Chvíľu to ide, ale chvíľa v ľudskom ponímaní môžu byť roky, ale náš život môže byť len chvíľa..
Roky tlaku, stresu. Áno, dá sa takto „fungovať“… počujeme „ten náš život“, ako na nás kričí z vnútra.. prečo takto?? prečo prežívať a nežiť chcené??
Párkrát v živote k momentu rozhodnutia prídeme, niekedy ho precítime, niekedy nie. Možno príde ďalší, ktorý tiež potlačia obavy z nepoznaného…

… neskúsiš, nevieš, neprecítiš, nespoznáš..

.. ale keď ten moment, ktorý príde v správnom načasovaní zatrasie naším celým ja, takým tým ozajstným a poriadne, keď dokáže triasť až kým neopadajú obavy a strachy, príde rozhodnutie..

…a ono príde presne vtedy, keď má

..ak sa raz rozhodneme, „skočme do toho“ , aj za cenu, že to možno dopadne úplne ináč, aj za cenu toho, že sme si to vysnívali úplne ináč, budeme mať skúsenosť, budeme vedieť, ale neľutujme že sme neskúsili..


…ako v nebi, tak i na zemi…


 

..ahoj Bože, si tu?

**som, vždy som ..

…hm, niekedy mám pocit, že sa mi strácaš…

**napríklad vtedy, keď cítiš, napätie, stiesnenosť, smútok a ťažobu ??

… áno, vlastne áno

**nie ja Tebe, Ty sa sebe vzďaľuješ, ale ja som stále tu, pozerám a sledujem Tvoje slobodné rozhodnutia a smer cesty, ktorou Ťa vedú.. usmievam sa, tak či tak, prídeš kam treba. Nezáleží na obchádzkach. Každou jednou okľukou stretávaš niečo, čo potrebuješ… tak ako ostatní, ktorých cestou stretávaš.. učia sa tak, ako Ty.. učia sa žiť život…. život nie je za trest, život je radosť..

..je krásny deň, tichý, pokojný, tak čo Bože, čo más dnes pre mňa nachystané ???

** samé dobré „veci“ , vnímaj, načúvaj..

..tak fajn, nemusím sa báť?

**báť?? Čoho? Prečo? Nevnášam do života strach. Prečo vnímaš strach, čoho sa bojíš?

..neviem.. situácií, ich výsledkov, vlastne ani neviem

**no tak vnímaj, načúvaj mi, načúvaj si.. sú chvíle keď počuješ, ale nepočúvaš… vnímaš, ale neprijímaš…vieš, ale pochybuješ..nie je Ti vtedy ťažko? Nie si už z toho unavená?

…áno som, veľmi

**tak potom???…….čo takto si veriť?? Choď a tvor si deň, tvor si svoj život


Potreba niekam, či niekomu patriť..

.. prečo sa silou mocou snažíme niekam zaradiť, alebo si myslíme, že musíme niekam patriť?

Nepáči sa nám „škatuľkovanie“ a aj tak sa chceme niekam vtesnať… ani si neuvedomujeme, že máme potrebu niekomu, či niekam patriť..
Zaradiť sám seba niekam, patriť k niekomu.. nie je to len o tom, že sa stotožním, alebo prispôsobím pravidlám, či názorom nejakej skupiny, malej, či veľkej?
Spomínate si ešte na ten pocit, keď ste niekedy dávno cítili, že Vás nikto nechápe, pocit nezaradenia, vyčnievania…“pocit zmätku na duši?“
Keby nám len vtedy niekto povedal, že je to super, že je to naša jedinečnosť, naša celistvosť, že tak je to v najlepšom poriadku.
Keby sme vtedy vedeli, že to je to hľadanie samého seba, svojej podstaty, že toto je tá naša cesta. Cesta objavovania, cesta poznania, že byť sám sebou je dobré, že netreba spĺňať podmienky a požiadavky na to, aby nás mal niekto rád..
Že potreba mať sa rád, vôbec nesúvisí s tým, že nás musí mať niekto rád..
.. pomaly sme si vytvorili „normálnosť“ z toho, že lipneme na láske, ostatných, že čakáme na slová zvonku..
ale „ľúbim Ťa, milujem Ťa, alebo mám Ťa rád“ nás aj tak nepresvedčia, len sa nimi upokojujeme a aj tak niekedy pochybujeme, či naozaj..
Nečakajme slová istoty zvonku, hľadajme lásku k sebe v nás. Nemusíme ani nikam patriť, ani spĺňať niekoho kritéria, kľudne si môžeme len tak žiť, hrať si svoj život, počúvať svoje svedomie, ktoré je dobrý kamarát  .
Mať sa rád a ísť po ceste, ktorej smer Vám ukazuje niekto iný, je ťažké. Hrať si svoju „hru“ a postaviť sa pokorne sám sebe, zoči – voči, bez odsudzovania, hodnotenia, len tak, s prijatím toho čistého, „nahého“ ja, je oslobodzujúce. Cesta k tejto slobode, keď postupne „zhadzujeme“ všetky putá a okovy nie je jednoduchá, ale naozaj stojí za to..


Zrkadlá…

Zdravé sebavedomie a sebadôvera je fajn… skúsme venovať pozornosť prítomnosti a uvedomiť si rozdiel medzi úprimnou radou a hodnotením, či posudzovaním …
Možno si myslíme, že my sme tí praví, čo majú ukazovať všetky zrkadlá, pretože dotyčný to pre smútok, ľútosť, hnev alebo bolesť nevidí…a áno, nie vždy to dokáže prijať tak, ako si my myslíme, že je správne…prečo by mal, veď sa môže slobodne rozhodnúť reagovať ako chce a ako to momentálne cíti..
Ak chcem byť úprimný k ostatným, mal by som byť úprimný sám k sebe. Naozaj dokážem byť tak v strede a tak „bdelý“, že prijmem úprimné slová od ostatných, alebo ak sa jedná o mňa cítim sa ako v kráľovstve krivých zrkadiel..


Dokonalosť…

…akoby sa roztrhlo vrece s „kaučmi“ sebarozvoja, na internete sa to hemží udalosťami, ktoré Vás priblížia k dokonalosti, pritiahnu do Vášho života to, čo Vám k tej dokonalosti a spokojnosti chýba…
Veď fajn, je dobre, že sa človek chce posúvať, ale upnúť sa a dúfať, že seminár ako byť šťastný, nás šťastným urobí, či článok, ako byť dokonalá, nás zmení?
Môžete mať čas, chuť, peniaze a investovať to všetko do sebarozvoja, do svojho „ezoposunu“, do duchovnej hladiny, ale to neznamená, že sa to stane.
Ale nie o tom som chcela.. fascinuje ma „tvár dokonalosti“ niektorých „guruov“. Musí to byť veľmi namáhavé „udržať“ ju po celý čas pred tvárami nedočkavých „žiakov“, upínajúcich sa na nich ako na to posledné, čo ich má zachrániť… ale čo s tým, keď na ten piedestál ich „postavili“ žiaci… niektorí sa tomu tešia, držia zubami nechtami, dávajúc pozor, aby sa náhodou pred očami iných „nešmykli“ a nemuseli uvoľniť miesto inému..
Sú výnimky, sme výnimky, sme výnimočný, každý jeden sme dokonalý svojou nedokonalosťou.
Všetky pády, naše smútky, naše rozhorčenia, všetky naše „negachvíľky“ budú raz minulosťou. Ak si ich v prítomnosti odžijeme, „užijeme“, predýchame a precítime, sú pre budúcnosť naši „guruovia“, učitelia, naše malé dokonalosti..
Utkvela mi v pamäti krásna veta z jednej prednášky.. úsmev na perách a slová: „vážení, veď ja som tiež len človek …“ prirodzenosť, úprimnosť, to bola tá dokonalosť.
Či chceme, či nie, pre každého je niekto učiteľ a každý je niekoho žiak, ale to neznamená, že budeme pred sebou ohýbať chrbty, alebo dvíhať zdvihnuté prsty..
POKORA


Vášeň

..vypni hlavu, nemysli..

nájdi vášeň pre život, pre okamih, pre každú chvíľu…

..teš sa z plynutia…ži pre okamih, pre každú chvíľu, maj radosť z bytia..

nájdi dvere, ktorými prejdeš, za ktorými necháš obavy zo žitia